Bar Tribúna v Galante, už neexistujúci podnik Diera vedľa Klarisiek, zvlášť beznádejné a osamelé noci v byte na Riazanskej, výpadok internetu, japonský šerm, druhý Ibalgin a tretí rum, podnájmy, skúšobne, laboratóriá a pieskoviská zároveň. To je svet, v ktorom vzniklo šesťdesiattri textov Beneho a Lyrika, kde vznikli Modré hory.
Genézu niektorých textov si už nepamätá nikto, pri iných sa vybaví nejasný záblesk a pri niektorých je ťažké nájsť zhodu, lebo ako hovorí Bene: začíname viesť s Lyrikom tisíc debát o jednotlivých skladbách, počúvame ich nanovo, niektoré sme nepočuli už pár rokov, na iné sme zas celkom zabudli a pri ďalších sa nevieme zhodnúť, že ako to vlastne naozaj bolo, a spomeniem si na svojho veľkého obľúbenca, kráľa kráľov, Gabriela García Márqueza, ktorý Román svojho života začal vetou „Život nie je to, čo človek prežil, ale to, na čo si pamätá a ako na to spomína, aby o tom mohol rozprávať“ a zrazu viem, že v tých príbehoch bude tisíc malých poloprávd, ale vedz, milý čitateľ, že naším záujmom nie je ťa klamať, to len občas sú naše spomienky silnejšie než skutočnosť.
“Nautilus je naším domovom a samota luxus. Modré hory. Zvyšok je história.”
ALOIS NEBEL 
| 
